Nie je to absurdné, že v škole často proti tým, ktorí nám chcú niečo dať, bojujeme?
Je to tak ťažké, aby si na začiatku školského roka všetci spolu sadli na "zelenú lúku" a povedali si, nezaujíma nás to, čo od nás niekto chce ("dobré výsledky"), my si tento rok urobíme takú školu, akú sami chceme, aká sa nám páči, do akej budeme radi chodiť a ktorá nám dá to, čo naozaj potrebujeme?
Chce vari niekto chodiť do školy preto, aby tam "zabil" svoju mladosť?
Alebo, aby "zabíjal" mladosť niekoho iného?

Prečo je pre niektorých tak ťažké dohovoriť sa a dohodnúť na tom, aby to, čo sa v priestore, ktorý voláme škola, robí, malo zmysel?

Je tu ďalší nový školský rok. S novými i opakovanými výzvami (list učiteliek z Dobšinej, slová a činy ministra, chýbajúce učebnice, blížiaci sa štrajk...).
Ale sú tu aj pretrvávajúce širšie súvislosti týkajúce sa vzťahu školstvo – žiak – spoločnosť.

Nie každý to zbadal, ale za ostatné dve desaťročia sa podstatne zmenil svet, zmenili sa deti, avšak škola zostala takmer rovnaká. Jej „hardware“ (spôsob riadenia školstva) aj „software“ (jeho myslenie) zostali ako pred novembrom. Ak sa stali základom fínskeho úspechu vo vzdelávaní spoločenský konsenzus a dôvera, tak naše „úspechy“ kula nesystémovosť, direktívnosť, kontroly a ďalšie prekážky pre vstup ambicióznych a rozmýšľajúcich mužov do školstva.

Svet sa radikálne zmenil, ale škola sa nezmenila.
A práve preto, že sa škola nezmenila, zmenilo sa spoločenské postavenie učiteľa. Stal sa „exotom“. Odniesla si to, samozrejme, ešte viac ako jeho plat, jeho autorita. Mnohí žiaci ani rodičia ju už dlho neprijímajú ako hotovú vec. Veď učiteľ je obyčajný chudák.

Na rozdiel od minulosti, keď bol kontrolovaný žiak, je to dnes on, kto je viac v pozícii kontrolovaného či už zo strany žiakov, rodičov alebo orgánov ministerstva. Každý učiteľ dnes vie, koľkokrát počas jedného dňa môže byť nielen pristihnutý pri tom, čo všetko nevie alebo nerobí správne, ale môže byť táto jeho neschopnosť „zavesená“ na sieť, medializovaná a on spoločensky znemožnený.

Je pravda, ak učitelia za niečo stoja, mali by vedieť na tento nefungujúci vzťah škola (školstvo) – žiak – spoločnosť inteligentne reagovať. Mali by vedieť toto všetko „čítať s porozumením“ a malo by im byť jasné, prečo je to tak.
Pravda o učiteľovi je taká, že na rozdiel od minulosti sa dnes on sám ocitá viac ako kedykoľvek predtým nielen v pozícii kontrolovaného, ale aj žiaka – teda učiaceho sa. Keď je pred žiakmi, nie je v pozícii archivára s dobre katalogizovanými exponátmi pod kľúčom v nejakom kabinete, ale skôr cestovateľa v cudzej krajine, ktorý sa snaží zorientovať a zvládnuť balík nečakaných situácií. Je žiakom medzi žiakmi sediaci v prvej lavici a často sám potrebujúci, aby mu našepkali. Nemyslím na predmet, ktorý vyučuje, ale na súvislosti a zmysel toho všetkého, čo robí.

Nie každý zo súčasných učiteľov je schopný túto novú situáciu akceptovať a svoju rolu meniť – z učiteľa, ktorý mal autoritu, lebo „všetko vedel“, stať sa žiakom so žiakmi, ktorý sa učí, lebo všetko nevie. Hoc si osobne myslím, že práve svojou schopnosťou učiť sa pred žiakmi môže odviesť najvýznamnejší kus práce a dovolím si povedať, že aj získať novú autoritu. Lebo vedieť sa učiť z toľkých narýchlo „vygúglených“ prameňov, nie je až tak jednoduché.

Ak má mať naša krajina nejakú šancu do budúcnosti, je potrebné, aby sa situácia, aká dnes vládne nielen v školstve, ale aj v spoločnosti, začala meniť – a to radikálne. Chce to úplne novú kultúru vzdelávania a výchovy s novým myslením, ktoré neprehliada širšie súvislosti a ktorému nechýba odvaha, možno aj radosť, začínať niečo úplne nové.

O tomto som presvedčený. Presvedčený, že táto zmena je nevyhnutná. A presvedčený aj o tom, že je možná. Len to chce ľudí, ktorí sa odvážia opustiť doterajšie „istoty“ a začnú svojprávne a autonómne rozmýšľať, komunikovať a konať. Lebo - ako sa zdá - v hodnotovom profile našich učiteľov v súčasnosti dominuje spoľahlivosť, avšak úplne chýba odvaha (základné školy, učitelia a zamestnanci škôl, 208 zúčastnených, prieskum v šk. roku 2011/12).

Dobrou správou je, že situácia nášho školstva sa stala pre nie málo ľudí na Slovensku výzvou. Nemajú z nej strach, naopak, priťahuje ich, lebo je mimoriadne zmysluplná. Je len málo vecí, ktoré majú takú dôležitosť a taký význam. Napokon pozícia učiaceho sa (niečo nové), neľaká tých, ktorí sa celý život učia...

Otázka je už len ako na to, a kde začať...

Najprv je potrebné, aby sme všetci viac rozmýšľali v širších súvislostiach... Škola nielen pripravuje alebo nepripravuje do života, ale pripravuje alebo rúca budúcu demokraciu, a vytvára alebo rúca dlhodobú perspektívu národa. Zdá sa, že naša spoločnosť potrebuje padnúť na hubu, aby si toto uvedomila a aby sa prebrala... Stačí sa pozrieť na „záujem“ rodičov o školu, naše doterajšie hospodárenie v oblasti vzdelávania, „vyššie záujmy“ miest a vyšších územných celkov šetriacich na učiteľoch, zotrvačnosť ešte prednovembrových mechanizmov fungovania nášho školstva, nové byrokratické mechanizmy EU... a ďalšie „okrajové“ skutočnosti, ktoré sú všetkým, len nie uľahčením rozvoja školy.

Je možné za takýchto okolností meniť kultúru a výsledky našich škôl?

Aby sa veci začali meniť, chce to rozhodne viac invencie ako predstavuje štrajk (i keď aj ten má svoj istý význam). Chce to tvorivý protest proti súčasnému stavu. Kritika a bojkotovanie akejkoľvek iniciatívy a zmeny zo strany učiteľov, by bolo naozaj málo. Učitelia potrebujú najprv porozumieť sebe, svojej situácii v škole, spoločnosti a vo svete, a potom odspodu začať stavať novú kultúru vzdelávania, ktoré má pre všetkých – žiakov, rodičov i učiteľov – význam a zmysel. Až s takto mentálne prebudovanou koncepciou školy môžu vstúpiť do konštruktívnejšieho a partnerskejšieho dialógu s rodičmi, lebo rodičia by mali začať vidieť, že škola rozmýšľa a vidí ďalej. Kredit školy začne rásť až potom, keď sa rodičia dostanú do obrazu a jasne pochopia, čo škola s ich deťmi zamýšľa a bude pre nich úplne logické, jej v tom pomáhať.

Bežného slovenského rodiča vzdelanie, aké jeho dieťa dostáva, ešte nezaujíma. On chce mať od školy „svätý pokoj". Väčšina rodičov ešte stále nechce uveriť tomu, že v prípade nespokojnosti môžu dosiahnuť to, aby do školy prišiel človek, ktorý má na to, aby školu skutočne viedol a dvíhal jej kvalitu.

Z druhej strany nie málo učiteľov má problém prijať, že škola okrem formálnych pracovných stretnutí potrebuje aj fórum konštruktívneho uvažovania o situácii, aká v nej vládne. Nijaké zlepšenie sa nedosiahne, ak budú učitelia ľutovať čas rozmýšľať o sebe a škole, (vlastne o tom, ako svoju situáciu zlepšiť), pretože to nemajú zaplatené. Ak sa učitelia v niektorej škole nechcú sami zmobilizovať, sami odhodili svoj status. Takúto školu je zbytočné zachraňovať, lebo sa vydala na cestu svojho dobrovoľného zániku.

Zrejme ten, kto sa až do tejto chvíle nechal viesť jednoduchým samospádom nášho spoločného uvažovania, chce nejakej konkrétnej škole pomôcť. Aj keď zmena spôsobu uvažovania o škole a vytváranie novej kultúry školy môžu byť pre mnohých príliš vysokou latkou, nechceli sme z účasti na procese premeny školy nikoho vylúčiť alebo jeho účasť spochybniť. Naopak, veríme vo význam dialógu a sme presvedčení, že potrebnú zmenu možno dosiahnuť len spájaním a zapájaním všetkých zainteresovaných.

Riaditelia, učitelia, rodičia a možno aj žiaci, ktorí vidíte, že vaša škola potrebuje zmenu a hľadáte schodnú cestu - nie ste vo svojom úsilí sami. Navyše, aj my tu chceme byť v pozícii kvalitnej služby s vami a pre vás.


Ladislav Baranyai

ladislav.baranyai@gmail.com